Malý zázrak všedného dňa
Čítam sms-ku: Nezabudni mi, prosím, doniesť knihu.
V tej chvíli som si spomenula. Je jedenásť, ledva stihnem pred odchodom z domu to, čo musím, a ja som celkom zabudla na obe knihy. Hľadala som ich už skôr medzi ostatnými knihami v byte, ale nenašla. Je jasné, že ostali v pivnici.
V pivnici. V tom momente som sa zakymácala. Našu pivnicu navštevujem veľmi málo. Občas, keď už nemám inú možnosť, tam idem, urobím aký-taký nevyhnutný poriadok, aby som sa dostala k tomu, čo potrebujem. Ale vždy pri ďalšej návšteve akýmsi záhadným spôsobom tam pribudnú nové haraburdy, veci, nahádzané bez ladu a skladu na zemi a hlavne tam, kde som predtým urobila poriadok...
Dobre. Nedá sa tomu vyhnúť, beriem kľúče, schádzam dole, otváram dvere do pivnice. Knihy sú uložené na pravej strane pri stene v skrini a dvoch skrinkách položených vedľa skrine na sebe. Naskladané v policiach v radoch za sebou aj na sebe, vpredu je prístup k nim zahataný bicyklami a všelijakými vecami. Zdúpniem. Tak tu mi pomôže len zázrak! V duchu prosím o pomoc všetkých bytostníčkov a duchovných pomocníkov. Rozum a logika teraz nepomôžu.
Prebojujem sa najprv k skrini. Päť či šesť políc s množstvom kníh, sú ich tam desiatky, ba stovky...
Bez rozmýšľania siahnem do horného radu, zľava vyberám štós na sebe naskladaných kníh a za nimi mi do očí zasvieti prvý hľadaný titul knihy. Hľadím na ňu, beriem ju do rúk...
A čo druhá kniha? Otočím sa ku skrinkám vpravo, prebehnem zrakom po ďalších horách kníh – desiatkách ba stovkách – a oči sa mi zastavia na zemi na kope nahádzaných vecí. Bezmyšlienkovite sa zohnem, odsuniem ich... Druhá hľadaná kniha je presne tam.
Z predpokladaného hodinového hľadania v skutočnosti boli sotva dve minúty.
Nadýchnem sa, vrúcne poďakujem za pomoc.
Ďalší malý zázrak...
Laura